J. Prokeš: Ako sa zo suverénneho Slovenska stala postupne len „Tátokrajina“

Ilustračné foto: SKsprávy

Portál SKsprávy k 30.výročiu Vyhlásenia deklarácie o zvrchovanosti SR oslovil niekoľko pamätníkov na tento prelomový moment slovenských dejín smerujúcich Slovensko k vlastnej štátnosti – suverénnej zvrchovanej Slovenskej republiky. Na štátotvorný akt spomína Jozef Prokeš.

V historický deň 17. júla 1992 sa mi dostalo tej cti čítať prijatú Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky (Deklarácia) z balkóna Slovenskej Národnej Rady pred zhromaždeným davom oslavujúcich občanov na Župnom námestí v Bratislave.

A potom sa po celom Slovensku rozhoreli Vatry zvrchovanosti. Od tej chvíle uplynulo už 30 rokov. Je načim si pripomenúť jej znenie tak, ako bolo vtedy prijaté:

My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo.

V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.

Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.

Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.

Bratislava 17. júl 1992

Z prítomných 147 poslancov za návrh uznesenia na prijatie Deklarácie hlasovalo 113, proti bolo 24 a zdržalo sa 10 poslancov.

Na Deklaráciu nadväzovalo prijatie Ústavy Slovenskej republiky 1.septembra 1992 a nakoniec vznik samostatnej SR 1. januára 1993.

Toľko historické fakty.

Po akej ceste za 30 rokov Slovensko prešlp

Tridsiate výročie však, okrem spomienok na tú mimoriadnu udalosť, ponúka príležitosť aj pozrieť sa na cestu, ktorú SR od tých čias prešla. Aký bol ďalší vývoj?

Od samého začiatku tu pôsobili sily, ktoré boli nepriateľské voči samostatnej SR a sa usilovali odvrátiť jej smerovanie od čoraz väčšej miery suverenity.

Spomínam si na rozhovor s jedným holandským novinárom, ktorý sa ma neveriacky spýtal: Čo sa to u vás robí? Veď vy ste ako sme my boli po II. sv. vojne a vtedy u nás noviny vyzdvihovali každý, aj najmenší úspech, a u vás je podľa hlavných médií všetko zlé.

Prejavilo sa to už v roku 1994 parlamentným pučom. Predčasné parlamentné voľby ešte v tom istom roku však ukázali, že občania mali iný názor ako pučisti.

Zvrat sa neprajníkom slovenskej suverenity a zvrchovanosti podarilo dosiahnuť až v roku 1998 za pomoci peňazí zvonka.

Stručne sa dá povedať, že Slovenská republika sa do parlamentných volieb v roku 1998  rozvíjala ako suverénny štát a dokonca rýchlejšie ako Česká republika

hoci tá mala lepšiu štartovaciu pozíciu. U nás sme museli vybudovať všetky celoštátne orgány od základu, zatiaľ čo v ČR stačilo premenovať bývalé federálne orgány na české a mali to aj s personálom.

„Mečiarizmus“ ako výmysel neprajníkov suverenity

S obdobím 1993-1998 sa spája naratív o divokej Mečiarovej privatizácii. Ale veď odchod od spoločného vlastníctva (socializmu) sme si kľúčmi vyzvonili na námestiach už v roku 1989. Privatizáciu predsa nespustil Mečiar!

A, mimochodom, počas tej „divokej“ mečiarovskej privatizácie bolo sprivatizovaných podľa mojich vedomostí cca 18-20% celkovej hodnoty štátneho majetku. Mečiar odmietal privatizáciu strategických podnikov a najmä výpredaj slovenskej ekonomiky do zahraničia.

Súbežne s parlamentnými voľbami v roku 1998 bolo predsa vypísané aj referendum o zákaze privatizácie strategických podnikov. Bohužiaľ, väčšina voličov pod vplyvom mediálnej masáže referendum odignorovala a preto bolo neúspešné.

To využila vláda Mikuláša Dzurindu a vypredala strategické podniky do zahraničia. Podľa Ivana Mikloša je štát zlý vlastník a preto ich bolo treba predať do cudziny, nevadí, že tamojším minimálne pološtátnym firmám.

Dzurindovci sprivatizovali 80% hodnoty štátneho majetku – prišli sme o ekonomickú zvrchovanosť

Vychádza mi to teda tak, že cca 80% hodnoty štátneho majetku bolo sprivatizovaných nie za toho „zlého“ Mečiara, ale až po ňom. Hlavne za Dzurindu.

S obdobím 1993-1998 sa spája aj akýsi mečiarizmus, ktorý ale nikto nevie definovať. Vysoká kriminalita a vznik mafií v tom období nebol dôsledkom vzniku samostatnej SR, ani Mečiarovej vlády, ale bezbrehej Havlovej amnestie kriminálnikov.

A že dosadzoval do funkcií ľudí, ktorým dôveroval? A nerobia to azda všetky vlády nielen na Slovensku, ale na celom svete? Vrátane tej súčasne „transparentnej“ na Slovensku?

Ako „dôkaz“ nedostatku demokracie v tom období sa spomína aj demarš z Európskeho parlamentu (EP). Na pochopenie, aká vládne „demokracia“ v EP a aká je zodpovednosť jeho poslancov, treba poznať pravidlá hlasovania v tom orgáne. Aby bol EP uznášania schopný, musí byť „prítomná“  nadpolovičná väčšina všetkých poslancov a za návrh musí hlasovať viac poslancov ako proti.

Útoky zvonka: Demarš voči SR odhlasovalo len 12 europoslancov

Teda ak zo vtedy cca 600 poslancov dvaja hlasujú „za“ a jeden „proti“ návrh je schválený. Na tých, čo sa zdržali alebo nehlasovali, sa neprihliada. Prítomnosť nadpolovičnej väčšiny je však iluzórna, pretože sa nespočítava v rokovacej sieni, ale vychádza sa z toho, koľko poslancov sa ráno zapísalo do prezenčnej listiny.

Ak sa stane, že sú pochybnosti o dostatočnom počte poslancov pri hlasovaní, môže o spočítanie požiadať skupina minimálne 25 poslancov.  A tak sa stalo, že demarš voči SR odhlasovalo 12 poslancov a 7 bolo proti. Viac ich tam nebolo! A aj keď ich očividne nebola nadpolovičná väčšina všetkých, nebolo ani 25 poslancov na to, aby mohli požiadať o spočítanie a predsedajúci dal hlasovať!

Voľby 1998 zlomili slovenskú suverenitu

Po voľbách v roku 1998 došlo k zlomu. Vlády sa zmocnili sily reprezentované ľuďmi, čo samostatnú SR nechceli a suverenitu sme začali rýchlo strácať.

V kapitalizme má štát len tri demokratické nástroje na riadenie štátu a to legislatívu, dane a menu.

Stratou   strategických podnikov sme stratili ekonomickú suverenitu, vstupom do EÚ, najmä podpisom Lisabonskej zmluvy, sme prišli o časť štátnych kompetencií a podriaďujeme sa legislatíve z Bruselu. Prijatím Eura sme prišli o ďalší nástroj suverénneho štátu a teraz už je tlak aj na suverenitu v daniach. 

Demontáž suverenity pokračuje

Demontáž suverenity naštartovali pravicové vlády po roku 1998, no, bohužiaľ, ani tie po nich neboli schopné obhajovať v Bruseli národnoštátne záujmy SR, hoci, ako ukazuje Maďarsko a Poľsko, to možné bolo a ešte zatiaľ, pokiaľ v Bruseli platí právo veta, to možné je.

A kde je Slovenská republika dnes?

Súčasný premiér vlády na Slovensku nie je schopný ani v čase nastupujúcej krízy sa postaviť za záujmy občanov SR. Čo postaviť, ani sa ich nepokúsil obhajovať! To nie je len o plyne a rope, ale aj o poľnohospodárstve.

V krajinách EÚ sa má znížiť požívanie hnojív a pesticídov o 50%. Vyzerá to spravodlivo, no skutočnosť je taká, že poľnohospodári na západe požívajú dvakrát toľko hnojív i pesticídov ako slovenskí. Takže po znížení o 50% sa tí na západe EÚ dostanú na súčasnú úroveň slovenských, a tí naši to môžu zabaliť.

Vpustenie amerických vojakov a odzbrojenie OS SR „darmi“ na Ukrajinu

Začiatkom tohto roka NR SR schválila Dohodu o spolupráci v oblasti obrany (DCA) medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických, a prezidentka „Tejto krajiny“ s právomocami prezidenta SR ju bleskovo podpísala.

V tej Dohode nie ani zmienka o obrane SR, ale na jej základe sa nám sem nasunuli americký vojaci. Aby toho nebolo málo, naša drahá vláda (drahá vo finančnom vyjadrení) odzbrojila našu armádu poslaním jej zbraní na Ukrajinu a pozvala sem cudzie vojská. Vraj nás tie budú chrániť. Alebo budú chrániť našu neschopnú vládu pred občanmi?

Môžeme v tejto situácii ešte vôbec hovoriť o štáte? Alebo už je to naozaj len „Táto krajina“?

 RNDr. Jozef Prokeš, CSc.  

Autor bol predsedom SNS, podpredsedom parlamentu, podpredsedom vlády SR, poslancom NR SR do roku 2002, primátorom Nitry. Z balkóna SNR prečítal 17. júla 1992 Vyhlásenie o zvrchovanosti SR a na vznik Slovenskej republiky niesol slávnostne Ústavu SR.

 

Rafael Rafaj

Zdroj:  SKspravy.sk https://skspravy.sk/slovensko/j-prokes-ako-sa-zo-suverenneho-slovenska-stala-postupne-len-tatokrajina/  © SKSPRAVY Všetky práva vyhradené Člen skupiny BossMedia

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.